Slovensky
Ďakujeme za vašu podporu.
Náš bankový účet:
IBAN: SK75 0200 0000
0028 5804 0256

Hlavička

História Skalky

Sv.Svorad a Sv.BenadikSkalka, neďaleko Trenčína je spätá so životom sv. Svorada-Andreja a Beňadika. Spoľahlivé správy o svätých pustovníkoch máme z legendy Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Beňadika mučeníka, ktorú napísal ich súčasník, päťkostolský biskup blahoslavený Maurus v rokoch 1064-1070.

Svorad bol pôvodom Poliak. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom, neďaleko slovenskej hranice zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už v 13. storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi.

Okolo roku 1020 Svorad prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hipolyta na Zobore, ho prijíma opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.

Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika.

Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.

Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Ak mu hlava klesla, hneď ho udrel kameň.

Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.

Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v Nitrianskej katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálffyovom relikviári z roku 1674.

Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Tri roky podľa jeho príkladu viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali ho a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v Katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre. Miesto jeho hodenia do Váhu vyjadruje dvojvežový kostolík na Malej Skalke zasvätený obidvom svätcom pustovníkom.

Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od biskupa Maura, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). Najstarším vyobrazením sv. Beňadika je pravdepodobne herma (relikviár hlavy) zo 14. storočia, dnes sa nachádzajúci v Budapeštianskom múzeu.

V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava boli kanonizovaní medzi piatimi uhorskými svätcami: sv. kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi Nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry. Sv. Svorada-Andreja a jeho učeníka Beňadika si uctievajú nielen benediktíni, ale aj kamalduli a pavlíni.

Hlásia sa k nim Poliaci, lebo vo všeobecnosti sa predpokladá Svoradov poľský pôvod. Maďari vidia vo Svoradovi i Beňadikovi dávnych hostí na Panónskom vrchu; Česi zas svojho priateľa lebo sa traduje, že Svorada v Nitre navštívil Prokop Sázavský. Najvernejšie si ich však uchoval v pamäti i v úcte slovenský ľud, medzi ktorým žili.

Skalka sa teda pôsobením týchto pustovníkov stala postupne pútnickým miestom, a dnes možno povedať, že najstarším pútnickým miestom, vtedajšieho Uhorska a významným duchovným centrom po celé storočia Slovenska, najmä založením benediktínskeho opátstva nitrianskym biskupom Jakubom v r. 1224. Aj v neskoršom období, keď ho nitriansky biskup Ján Püsky v r. 1644 odovzdal jezuitom.

Kláštor, predstavoval dar duchovného, vzdelanostného a všeobecného kultúrneho vzrastu, nielen pre jeho obyvateľov, ale celého Považia, ba značnej časti Slovenska. Kláštor bol ohniskom evanjelizácie, ale aj duchovnej a materiálnej kultúry. Na Skalke, ako zaznamenávajú dobové záznamy, v týchto časoch: „mohutnel nábožný spev veriacich (idiomate slavonico) – po slovensky.“ Jezuiti tu pôsobili do svojho zrušenia r. 1773.

Toto posvätné miesto však bolo žiaľ, poznačené vojnami a postupne pustlo. V 18. storočí bol kláštor a kostol zničený. Dlhý čas toto pamätné miesto označovali len zrúcaniny, avšak zbožný ľud ani vtedy sem neprestával putovať a konať pobožnosti. Konečne r. 1853 z milodarov veriacich bol na Malej Skalke opäť postavený kostol. Po ďalšom spustošení, ale aj celkovom zrekonštruovaní bol 13. júla 1924 k úcte týchto našich svätých opäť posvätený nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom za prítomnosti spišského biskupa Jána Vojtaššáka a za účasti tridsaťtisíc pútnikov. Pri tejto príležitosti bolo opäť zverejnené prehlásenie, ktoré vzniklo pri konsekrácii troch biskupov v Nitre – 13. február 1921. Tu vznikla myšlienka, aby toto bývalé benediktínske opátstvo „našou národnou katolíckou svätyňou a ohniskom nášho cirkevno-národného života.“

Podpísané boli významné osobnosti: Dr. Karol Kmeťko, nitriansky biskup, Dr. Augustín Fischer -Colbrie, košický biskup, Ján Vojtaššák, Andrej Hlinka, Dr. Ján Kohút, biskupský vikár, Fr. Richard Oslvald, arcibiskupský vikár, Dr. Alois Kolísek, P. Vendelín Javorka, S.J, rektor jezuitov, Dr. Jozef Bellai, trenčiansky župan, Ján Pöstényi, správca SSV a mnohí ďalší.

Celkový zámer však so Skalkou pre mnohé príčiny sa nerealizoval. Vojnové udalosti 1939-1945 neobišli ani Skalku. Oprava chrámu bola ukončená slávnosťou v nedeľu 22. júla 1951. Slávnostnú svätú omšu celebroval nitriansky administrátor biskup Eduard Nécsey.

Duchovnú správu na Skalke viedol farár zo Skaly. V 20. storočí načas pátri redemptoristi v rokoch 1925-1940, ktorí prišli do Kostolnej na pozvanie nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka v roku 1923 zo susedných Čiech. V roku 1940 prebrali starosť o pútnické miesto dominikáni až do zákazu štátnou mocou 10. januára 1949. V rokoch 1950-1955 bol starostlivosťou o Skalku poverený Biskupským úradom v Nitre Dr. Vojtech Hromník a od r. 1955 to bol opäť skalský farár, ako to bolo aj po zrušení rehole jezuitov. Veľkú starostlivosť o toto posvätné miesto prejavoval so svojimi spolupracovníkmi dekan Ernest Omachel, farár v Omšení a rodák zo Skalky.

Nemožno obísť skutočnosť, že ateistický režim sa usiloval získať toto miesto len pre kultúrne účely a vylúčiť akékoľvek náboženské prejavy – ako aj to – že každoročne, zhodou okolností pred výročitou púťou bolo prostredie Veľkej i Malej Skalky zdevastované.

K celkove oprave sa pristúpilo po zmene spoločenského režimu, najmä po roku 2000, najmä vďaka terajšiemu duchovnému správcovi titul. dekanovi Stanislavovi Strapkovi.

Skalka sa stala obľúbeným pútnickým a návštevným miestom po celý rok nielen pre obyvateľov Považia, ale celého Slovenska, Moravy a Poľska. V letnom období sa tu koná svätá omša každú sobotu.

Hlavná púť sa koná v sobotu a nedeľu po 17. júli, kedy je sviatok sv. Svorada a Beňadika. Púti predchádza medzinárodné stretnutie umelcov Ora et Ars.

Na obnove Skalky sa od r. 2011 podieľa n. f. Beňadik, ktorý nadviazal na výzvu z r. 1921.

Mons. Viliam Judák
nitriansky diecézny biskup