Slovensky
Ďakujeme za vašu podporu.
Náš bankový účet:
IBAN: SK75 0200 0000
0028 5804 0256

Hlavička

Maurova Legenda

Život svätých pustovníkov Svorada, vyznávača a Benedikta, mučeníka, napísaný od Maurusa, päťkostolského biskupa

V tom čase, keď sa pod vládou najkresťanskejšieho kráľa Štefana, Božie meno a kresťanské náboženstvo v Panónii ešte len ťažko ujímalo, začujúc o ňom povesť dobrého vládcu, k nemu ako k otcovi sa utiekali kňazi a mnísi z iných krajín, nie donútení vonkajšími príčinami, ale aby v združení sa naplnil novou radosťou zo svätého spoločenstva.

Medzi nimi jeden, ktorý pochádzal zo sedliackeho rodu ako ruža s tŕnia, menom Svorad, z vnuknutia Ducha Svätého prišiel do tejto vlasti z poľskej krajiny a od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor ležal na nitrianskom území na počesť svätého Hipolyta mučeníka, prijmúc rúcho a meno Andrej, rozhodol sa viesť pustovnícky život. Akou skrúšenosťou srdca a trýznením tela tu seba trápil, ako som to počul z rozprávania jeho učeníka blahoslaveného Beňadika, ktorý pri ňom žil, rozhodol som sa niekoľkými slovami rozpovedať. Ja, totižto Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, tohto dobrého človeka som videl, ale ako žil, nie z videnia, ale z počutia som sa dozvedel. Do nášho teda kláštora, zasväteného blaženému biskupovi Martinovi, spomenutý mních Beňadik často chodil a mne, čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote rozprával.

Keď sa tento ctihodný muž Andrej utiahol do pustovníckej samoty, síce na veľké trápenie tela, ale na posilnenie duchovného života zachovával pôst. Po tri dni sa zdržiaval od všetkého, čo možno jesť, z lásky k milosti toho, ktorý pre ľudí stanúc sa človekom, postil sa štyridsať dní. Keď však mal prísť čas štyridsaťdenného pôstu, na základe rehoľného poriadku, podľa ktorého žil opát Zozimas, keď každý štyridsaťdenný pôst prežil so štyridsaťpäť ďatľami, sám od otca Filipa, od ktorého mal rehoľné rúcho, dostal štyridsať orechov, a na tomto jedle žijúc, s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia. V tie dni – ale aj v iné – hoci jedlo nielen nestačilo na osvieženie tela, ale aj samého ducha zoslabovalo, vyjmúc čas modlitby, nikdy neprestal pracovať, ale vezmúc sekeru, chodil pracovať do lesnej samoty. Keď tam jedného dňa prílišnou robotou a pôstom oslabený, na tele i na duchu zmorený ležal, prišiel k nemu nejaký mladík prekrásny na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho cely; no keď vytrženie, v ktorom bol, pominulo, a keď prišiel k sebe, poznal, čo s ním urobilo milosrdenstvo Božie, priznal sa spomenutému učeníkovi svojmu Beňadikovi – ktorý mi to rozprával – a prísahou ho zaviazal, aby o tom pred smrťou nikomu nič nepovedal. Po dennej robote dožičil si taký odpočinok, ktorý skôr možno nazvať trýznením a trápením ako odpočinkom. Okresaný dubový klát totiž ohradil plotom a na tento plot zo všetkých strán pripevnil ostré tŕstie. Sám, sediac na kláte ako na sedadle, na osvieženie tela použil takú polohu, že keď jeho telo, premožené spánkom, naklonilo sa na ktorúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené hrozne precitlo. Okrem toho dal si na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil štyri kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň.

Ó, odmena blahoslaveného muža Andreja, ako blažený a večný život stokrát korunou zdobený, ktorý v nebesiach nahradí to, čo bolo na zemi draho kúpené! Ó, neslýchaná viera, ktorá len vzácnejším robí zasľúbené kráľovstvo! Ani pokrm, ani pohodlie svojou prázdnou príjemnosťou nemohli uchvátiť život vo večnosti a zlý duch nemohol nájsť prístup ku lži.

Tieto veci dozvedel som sa od spomenutého učeníka jeho, Beňadika, ktorý po smrti otca Andreja rozhodol sa tiež bývať na tom istom mieste. Keď podľa príkladu svojho učiteľa tri roky žil v tejto prísnosti, napadli ho zbojníci a v nádeji, že má veľa peňazí, priviedli ho na breh Váhu, zaškrtili a hodili do vody. Kým jeho telo dlho hľadali a nenachádzali, po celý rok vídali orla sedávať na brehu Váhu ako nejakého pozorovateľa. Ním upozornení na telo, dali sa jednému človeku ponoriť do vody, a tak našli ho neporušené, ako by bol práve umrel. V tom istom hrobe, kde odpočívali kosti svätého otca, blaženého Andreja, v Bazilike blaženého Emeráma mučeníka, pochovali aj Beňadika, ktorý mi bol o onom ctihodnom všetko, čo som napísal, povedal. Ale čo nasleduje, porozprával mi opát Filip, keď ma ustanovili za opáta.

Keď sa mu (Svoradovi-Andrejovi) teda blížil koniec života, oznámiac to tým, ktorí boli prítomní, prikázal, aby ho nevyzliekali ani z jednej časti jeho rúcha, kým nepríde opát Filip, po ktorého poslal. Otec prišiel, keď ctihodné telo už mŕtve ležalo, a vyzlečúc ho, aby ho umyl, našiel kovovú reťaz, ktorá sa už vnútorností dotýkala. Ó, podivná a neslýchaná vec! Reťaz, ktorá zvnútra mäso na hnilobu obracala, zvonku bola kožou obtiahnutá. Ale neboli by zbadali tento spôsob mučeníctva, keby nad pupkom neboli zazreli uzol zviazaného kovu. Keď však rozviazanú reťaz ťahali z tela, silne bolo počuť štrkot rebier. Polovicu tej reťaze, ktorú som od tohto opáta vypýtal a podnes opatroval, dal som najkresťanskejšiemu vojvodovi Gejzovi, ktorého prosbe, keď ju túžobne odo mňa žiadal, odoprieť som nemohol. Aj to, čo som sa z rozprávania opáta Filipa po pochovaní tela blaženého muža dozvedel a zdalo sa mi hodné pamiatky, som zapísal.

Raz zbojníci, ktorých tlupy zväčša samoty obývajú, zišli sa v hore. Keď došlo medzi nimi k hádke, jedného z nich veľmi poranili. Po skončení ruvačky, pretože druhovia tohto poraneného nijako nechceli v hore zanechať, poradiac sa rozhodli, že ho zanesú do cely spomenutého muža Andreja, ktorého povesť bola známa v šírom okolí. Od miesta boli ešte ďaleko, keď zbojník na ceste zomrel. No priniesli ho do cely – bola už polnoc – a zložili ho v nej. Keď ho chceli pochovať, mŕtvy zrazu začal dýchať a vstávať. Keď však tí, čo tam boli náramne sa naľakali a zo strachu utekali, vzkriesený volal ich nazad, hovoriac: „Nebojte sa, bratia, a neutekajte! Svätý Svorad ma totiž vzkriesil z mŕtvych do života.“ A oni od radosti plakali a prosili ho, aby s nimi šiel, povedal, že nikdy z tej cely neodíde, ale navždy tam Bohu a svätému Svoradovi bude slúžiť. Urobil teda, čo sľúbil, a ostal tam až do svojej smrti.

Nijako som nechcel zamlčať ani iný zázrak, o ktorom som sa dozvedal z rozprávania toho istého opáta Filipa. V meste Nitre obesili jedného odsúdeného zločinca. On potom milosťou Božou odviazaný prišiel k opátovi Filipovi a rozprával, ako bol pre zásluhy blaženého muža Andreja vyslobodený. Povedal totiž, že keď bol odsúdený, stále vzýval jeho meno, a keď ho dvíhali na šibenicu, blažený muž Andrej ho hneď svojimi rukami pridržal. Keď sa však všetci v domnienke, že je mŕtvy, vrátili domov, ten ho svojou rukou odviazal a prepustil. Ó, muž takej zásluhy pred Bohom, ktorý, ukážuc sa viditeľným, oslobodil ľudí a neviditeľný má miesto medzi zbormi anjelov.

KONČIA SA SKUTKY SVÄTÝCH SVORADA A ČI ANDREJA VYZNÁVAČA A BEŇADIKA MUČENÍKA STRUČNE SPÍSANÉ PÄŤKOSTOLSKÝM BISKUPOM MAURUSOM.